MAROŠ KRAMÁR: FYZICKY SA SÍCE NA 63 ROKOV CÍTIM, NO HLAVOU SOM ČERSTVÝ 30-NIK
FOTO: Archív MK
Hovorí sa, že vek je len číslo a presvedčí vás o tom aj dnešný rozhovor s Marošom Kramárom, ktorý vám prezradí viac o tom, ako sa udržuje v zdravej kondícii a ako vníma pánske preventívne prehliadky.
Pred pár mesiacmi ste oslávili svoje 63. narodeniny, no na tento vek naozaj nevyzeráte. Ako sa udržujete v takej skvelej kondícii?
Asi to bude hlavne tým mojím pozitívnym myslením. Snažím sa tešiť z každodenných maličkostí a hlavne nerozčuľovať sa zbytočne nad nepodstatnými vecami. Dobrá nálada vám vždy uberie pár rokov navyše.
Na aký vek sa v skutočnosti cítite?
Po fyzickej stránke sa už skutočne cítim na tých 63 rokov. No čo sa týka psychiky, tak to mám podľa mňa čerstvých 30 rokov. Určite to súvisí aj so spomínaným pozitívnym prístupom k životu.
Venujete čas aj prevencii zdravia? Je to stravou, pohybom?
Čo sa týka stravy, tak kvôli mojej práci nie je príliš ukážková. Veď viete, cateringy, bufety. A nie som ani veľký športovec, vo svojej podstate som práveže dosť lenivý, no keď sa donútim rozhýbať, tak je pravda, že sa potom celý deň cítim omnoho lepšie. Mám fenku, takže každé ráno a večer s ňou vybehnem na prechádzku, prípadne sa prejdeme na bicykli. Taktiež bývam pri jazere, takže občas sa povenujem vodným športom ako plávanie či paddleboarding. Občas si však „zašportujem” aj počas natáčania. Napríklad včera som točil scénu, v ktorej som tancoval dve či tri hodiny. Aj to sa ráta, no nie?
Mnoho mužov sa bojí urologických prehliadok, aj keď po určitom veku sú priam nevyhnutné. Ako by ste im dodali odvahu?
Popravde, aj ja mám z doktorov, prehliadok a injekcií dosť veľký strach, no uvedomujem si, že sa tomu nevyhnem. Aj tento mesiac sa chystám na preventívnu prehliadku, tak som sám zvedavý, čo ma na nej čaká. Čo sa týka urológa, tak konkrétnu radu nemám, asi len povzbudenie, že tento typ prehliadky možno nie je najpríjemnejší, ale nie je to nič strašné, dá sa to vydržať. Uvedomujem si totiž, že aj toto vyšetrenie je v mojom veku potrebné a že vďaka nemu sa môžem vyhnúť mnohým závažným ochoreniam.
Aké sú najčastejšie duševné ochorenia na Slovensku?
Psychické poruchy patria medzi najčastejšie poruchy zdravia. Približne každý siedmy obyvateľ Európskej únie zažije v priebehu života nejakú formu psychickej poruchy. Práve úzkostné poruchy, ktorých celoživotná prevalencia v Európe dosahuje až 30 % populácie, sú pravdepodobne najčastejšími duševnými poruchami aj na Slovensku. Úzkosť alebo úzkostné poruchy by sme mohli nazvať „ochorením 21. storočia“.
Keďže sme spoločenské bytosti, pre duševné zdravie je zvlášť významné aj udržiavanie podporných sociálnych kontaktov.
Ako sa prejavuje úzkosť u pacientov, ktorí ňou trpia?
Na rozdiel od strachu, úzkosť sa orientuje na budúcnosť, poukazuje na očakávanú hrozbu, smeruje k príprave na budúce nebezpečenstvo vo forme zvýšenej ostražitosti a vyhýbavého správania. Úzkosť je za normálnych okolností prirodzená a pomáha jedincovi vyvarovať sa ohrozeniam. Patologicky zvýšená úzkosť však organizmu škodí.
Prejavuje sa nielen v psychickej rovine, ale spomedzi všetkých emócií má zrejme najviac telesných prejavov (napr. zrýchlený pulz, búšenie srdca, pocity nedostatku vzduchu, potenie, tras a ďalšie). Človek s úzkostnou poruchou sa len ťažko vie uvoľniť, zle spáva, nevie sa dobre sústrediť, je vyčerpaný, nezvláda záťažové situácie.
Aký je dopad neliečenia týchto príznakov na životy pacientov?
Výskumy potvrdzujú, že napriek vysokej frekvencii úzkostných porúch, na Slovensku väčšina pacientov s úzkosťou nikdy nevyhľadá odbornú pomoc. Dôvodom je najmä obava zo stigmatizácie, ale aj nízke celospoločenské povedomie o duševných poruchách.
Dopad neliečenia úzkostnej poruchy na život pacienta je závažný – chronicky prebiehajúca úzkosť s kolísavou intenzitou postupne vedie k rozvoju komorbidity s inými psychickými poruchami (najmä závislosťami od tlmivých látok, ktoré vyvstanú z úvodnej „samoliečby“ úzkosti, a s depresiou), ale aj s telesnými ochoreniami. Toto všetko vyúsťuje do poruchy každodenného fungovania jedinca v jeho bežnom pracovnom a spoločenskom živote. Pri neliečenej úzkostnej poruche je aj vyššie riziko predčasného úmrtia vrátane samovrážd.
Čo robiť, ak na sebe spozorujem spomenuté príznaky? A ako dokáže pomôcť v tejto situácii odborník?
Na Slovensku je prístup k psychiatrovi bezbariérový, nie je potrebné odporúčanie od všeobecného lekára. Ak človek na sebe spozoruje prejavy úzkostnej poruchy, môže navštíviť odborníka, ktorý stanoví konkrétnu diagnózu a zaháji – v spolupráci a so súhlasom pacienta – adekvátnu liečbu. Významné miesto v liečbe úzkostných porúch má psychoterapia.
Čo môžu urobiť ľudia pre udržanie psychickej kondície a zdravia, napriek výzvam, ktoré život prináša?
Veľmi dôležité je nastaviť si každodenný režim tak, aby sa v ňom pravidelne striedala práca a povinnosti s aktívnym oddychom a relaxom. Druh činnosti, pri ktorej relaxujeme, je, samozrejme, individuálny, podľa preferencií jedinca. Aj pre udržanie psychickej kondície platia všeobecné pravidlá, ako je zdravý životný štýl v oblasti stravovania, dostatok telesného pohybu, vyhýbanie sa návykovým látkam a ďalšie. Keďže sme spoločenské bytosti, pre duševné zdravie je zvlášť významné aj udržiavanie podporných sociálnych kontaktov.
PACIENTSKÝ PRÍBEH: STRACH Z LEKÁRA JU DOHNAL K ÚZKOSTIAM
Jana má 47 rokov a jej problémy spustil „syndróm prázdneho hniezda“. „Bola som smutná. Deti boli celý môj život a zrazu po nich zostalo ticho. Muž ma nahovoril na spoločné aktivity. Začali sme cestovať, dokonca sme zašli do kina. Mňa však zožieral pocit nepotrebnosti,“ hovorí Jana, ktorá sa so svojimi pocitmi nezverila ani manželovi.
„Jedného dňa som sa zobudila a bolo mi ťažko. Ťažko na duši. Nevládala som sa postaviť z postele a priala som si, aby ma všetci nechali na pokoji. Nevidela som zmysel v ničom. Toto trvalo niekoľko týždňov.“
Manžel zavolal dcére. Tá pricestovala a vybavila pre mamu termín u psychiatra. Jana to však odmietla. „Psychiater? V žiadnom prípade. Viete, ako by sa na mňa pozerali susedia? My sme z malého mesta, tu sa nič neutají!“ Jej stav sa zhoršoval. Celé dni spala a k depresiám pribudli stavy úzkosti. Nakoniec sa predsa len nechala presvedčiť a navštívila psychiatra.
„Takto spätne ľutujem, že som k lekárovi nešla skôr. Ušetrila by som trápenie sebe aj rodine. Pán doktor mi naordinoval lieky a odporučil terapiu. Už sú to 4 mesiace, čo sa liečim a cítim sa opäť výborne. Pochopila som, že psychická choroba je choroba ako každá iná, len vás pri nej nebolí hrdlo, ale duša,“ uzatvára Jana.
