Volám sa Jana a narodila som sa v Malackách. Mám 42 rokov. Od malička som bola zdravé dieťa a rada som športovala. V priebehu posledných rokov som behávala každé ráno približne 5 km.
Pred ôsmimi rokmi sa mi narodil syn. Tehotenstvo bolo bezproblémové. Keď mal Jurko asi 1,5 roka, začala som na sebe badať únavu. Ráno som vstala a bola som unavená. Myslela som si, že je to tým, že mám o pár kíl viac. Začala som zase behávať, aby som nabrala kondíciu. Dopadlo to zle a musela som s tým prestať. Jednoducho som nevládala. Zašla som za praktickou lekárkou s tým, že som neustále unavená a zadýchaná. Pri mladých ľuďoch sa na vážnejšie ochorenie väčšinou nemyslí. Tak to bolo aj v mojom prípade. Vraj je to bežná únava zo starostlivosti o malé dieťa.
Postupom krátkeho času som už nevládala tlačiť kočík do kopca a ani na dlhšie prechádzky som nevládala ísť. Najväčší problém mi robili kopce a schody. Prestala som chodiť ku sestre na návštevu, lebo býva na druhom poschodí. Ja som dokázala vyjsť len na prvý schod, no stále som si myslela, že sa to časom zlepší. Nezlepšilo sa.
Keď som raz išla na návštevu k známym, prišlo mi tam zle a odpadla som. O týždeň neskôr som skončila na pohotovosti v Malackách. Na základe vyšetrení lekári na internom oddelení vyjadrili podozrenie na pľúcnu artériovú hypertenziu. V krátkom čase som sa dostala na NÚSCH v Bratislave, kde mi po ďalších vyšetreniach potvrdili diagnózu. Dozvedela som sa, že moja dýchavičnosť súvisí s pravostranným preťažením srdca. Je to závažné, nevyliečiteľné ochorenie so zlou prognózou. Bol to šok, no mala som popri tom šťastie, že mi hneď zistili príčinu. Na pľúcnu artériovú hypertenziu sa liečim siedmy rok a liečba mi, našťastie,stále zaberá. Môj stav sa zlepšil a zvládnem viac ako predtým. Unavená som síce stále, ale mám sa lepšie. Chodím do práce, kde som zamestnaná na skrátený pracovný pomer.
Prihlásila som sa do pacientskeho združenia, čo mi veľmi pomohlo. Môžem sa porozprávať o svojich problémoch aj radostiach s niekým ako som ja, vymeniť si skúsenosti. Snažím sa chodiť na pacientske stretnutia, pravidelne cvičím a chodím na prechádzky. Zatiaľ úspešne zvládam každodenný život. Verím, že mi táto energia ešte dlho vydrží, veď mám obrovskú motiváciu. Venujem sa synovi Jurkovi a som nesmierne vďačná, že ho mám.
Prihláste sa do združenia pacientov s pľúcnou hypertenziou aj vy