MALÁ SOFIA PREKONALA MOZGOVÚ MŔTVICU

Sofia pochádza z USA, kde sa narodila ako zdravé dieťa. Prvých 6 rokov prežila ako veselé dievčatko, ktoré behalo rýchlejšie ako starší brat, milovala balet a dobrodružstvá. Všetko sa zmenilo, keď sa v jednu noc zobudila so silnými bolesťami hlavy.

Sofia bola aktívne a samostatné dieťa a jej rodičom by ani v najhoršom sne nenapadlo, že by sa na tom malo niečo zmeniť. Nik netušil, že v jej mozgu „tiká časovaná bomba“. Keď sa však 5. novembra 2017 v noci zobudila s neznesiteľnými bolesťami hlavy, život rodiny sa navždy zmenil. Sofia prekonala mozgovú mŕtvicu (cievnu mozgovú príhodu). V priebehu nasledujúcich piatich mesiacov podstúpila štyri operácie mozgu a takmer mesiac ležala v kóme.

Keď sa dievčatko napokon prebralo, bolo to iné dieťa, ako rodičia poznali. Sofia sa musela naučiť rozprávať, chodiť aj jesť. Pohyblivosť a funkčnosť jej ľavej ruky, členku i chodidla bola veľmi obmedzená a objavili sa tiež poruchy reči, pamäti a učenia. Každý deň bol pre Sofiu výzvou, ktorú musela zvládnuť. Dievčatko sa však nevzdávalo, vytrvalo a odhodlane išlo za svojím cieľom.

Sofiini rodičia našli kliniku v Nemecku, kde sa venujú liečbe následkov mozgovej príhody intravenóznou infúziou pupočníkovej krvi. Približne o 3 mesiace, v januári 2020, sa rodina stretla s lekárom kliniky osobne. Ten si podrobne prešiel Sofiinu anamnézu a rodičom vysvetlil priebeh a význam liečby pupočníkovou krvou u pacientov, ktorí prekonali mŕtvicu. V priebehu nasledujúcich dvoch dní Sofia dostala infúzie, ktoré znášala veľmi dobre.

PUPOČNÍKOVÁ KRV JEJ POMOHLA VRÁTIŤ SA SPÄŤ DO ŽIVOTA

Keď sa Sofiini rodičia rozhodli jej príbeh zverejniť, dievčatko bolo 11 týždňov po liečbe. Viditeľné fyzické i psychické pokroky po terapii, ktoré u dcérky pozorovali, im dávali silu o tom hovoriť a poskytnúť tak nádej aj iným pacientom, ktorí prekonali toto ochorenie, či už v detstve, alebo aj v dospelosti.

PUPOČNÍKOVÚ KRV JE MOŽNÉ ZÍSKAŤ IBA PRI NARODENÍ DIEŤAŤA

Pupočníková krv sa v súčasnosti využíva pri liečbe niektorých hematologických, onkologických a metabolických ochorení či pri poruchách imunity. Okrem pupočníkovej krvi v ostatných rokoch pribudla aj možnosť odberu a uchovania tkaniva pupočníka a placenty. Spolu predstavujú najperspektívnejšie zdroje buniek, ktoré je možné využiť v bunkovej terapii, tkanivovom inžinierstve alebo v regeneratívnej medicíne. Jedná sa napr. o ochorenia ako Alzheimerova a Parkinsonova choroba, skleróza multiplex, infarkt myokardu, detská mozgová obrna, autizmus, cievna mozgová príhoda, diabetes, Crohnova choroba a iné.

Na rozdiel od buniek získaných neskôr počas života, bunky týchto tkanív nie sú zaťažené prekonanými ochoreniami, liečbou či procesom starnutia. Odberom a uchovaním pupočníkovej krvi, tkaniva pupočníka a placenty zabezpečia rodičia širokú škálu buniek, ktoré môžu byť využité nielen pre dieťa samotné, ale aj pre najbližších členov rodiny. Ich odber je bezpečný a bezbolestný pre dieťa aj matku.

Viac o pupočníkovej krvi, tkanive pupočníka a placenty nájdete na

www.cordbloodcenter.sk

BARBORA KRAJČÍROVÁ

Barbora Krajčírová je televízna a rozhlasová moderátorka, ktorá začínala svoju kariéru v TV Markíza v projektoch ako Počasie, Slovensko má talent alebo Pláž 33. Neskôr moderovala v TV JOJ tanečnú súťaž s Vilom Rozborilom a dnes ju môžete vidieť na obrazovkách RTVS v relácii Folklorika. Z rádia sa dlhé roky prihovárala ranným poslucháčom už od 5 hodiny rána v rádiu Vlna, Európa 2 či z rádia Jemné.

Keď počujete pojem civilizačné ochorenia, čo si pod tým predstavíte?

Predstavím si najmä nevedomosť nás ľudí o tom aké dôležité je udržiavať správnu životosprávu a vôbec zdravý prístup k životu. Rôzne nesprávne návyky nás ľudí posúvajú k chorobám vždy o krok bližšie. Žijeme rýchlu dobu a viem si predstaviť, že mnohých brzdí už len sa o to zaujímať. Na druhej strane, aspoň z môjho okolia vnímam, že veľa ľudí sa o zdravé vecí zaujíma čoraz viac a čo je ešte optimistickejšie, snažia sa o tom písať a edukovať ďalších.

Ako vám zmenili život vaše deti?

Moje deti mi do života v prvom rade priniesli veľa nekonečnej lásky nie len ku nim ale aj k mojej rodine a k sebe samej. Najmä po druhom tehotenstve som si naplno uvedomila, aké neskutočné zázraky dokáže ženské telo tým, že na svet prinesie dieťa. Všetky zmeny, ktoré sa za tých 9 mesiacov odohrajú, čo všetko sa zmení, čo všetko obetuje a na konci vyčerpané dokáže priniesť na svet nový život. Znie to ako klišé, ale prežiť to nanovo bol pre mňa dar a musím povedať, že si moje telo veľmi vážim. Nech vyzerá akokoľvek nedokonalo, nech zlyháva, pristupujem k nemu s veľkou láskou.

Zahŕňate do programu s deťmi aj nejaké športové aktivity?

Pre mňa samotnú je šport veľmi dôležitý, preto je aj pravidelnosť športovania u mojej dcéry automatická. Trvám na tom, aby sa hýbala, aj keď posledné mesiace online a sama v izbe, ale nech nevymizne aspoň ako taký kontakt so športom. Tešíme sa, že sa veci dostávajú po čase opäť do „normálu“ a deti sa vracajú nielen do školských lavíc ale aj k športovým návykom, ktoré im veľmi chýbali. My sa doma snažíme denne chodiť na prechádzky a tráviť v prírode čo najviac času. Či je to ale dostačujúce neviem, viete ako sa hovorí, vždy sa dá pre svoje zdravie urobiť viac.

Ovplyvňuje súčasná situácia vaše duševné zdravie? Ako sa udržujete v pohode?

Duševné zdravie vie ovplyvniť akákoľvek životná situácia, pandémia však zasiahla určitým spôsobom každú jednu domácnosť. Musíme sa s tým popasovať, musíme vydržať a čo najviac sa snažiť ostať zdraví. Otázka však je či toto všetko „musíme“ nie je na úkor duševného zdravia. Veľakrát sú situácie aj u nás doma, keď je môj manžel naplno vyčerpaný alebo ja. Dokonca to niekedy badám aj na mojej dcére. Snažíme sa zo všetkých síl si pomáhať ale nie vždy to ide jednoducho. Čo sa mňa týka, asi mi dá za pravdu každá mamina, byť na materskej dovolenke v pandémii vôbec nie je jednoduché. Mnohé maminy bojujú s popôrodnými depresiami, do toho pandemická situácia, možno pošramotené rodinné vzťahy. Nechcem sa púšťať do hlbšej analýzy ale viem si predstaviť ako mnohé maminy trpia a veľakrát nezvládajú ani banálne situácie. Je to úplne normálne a práve preto by sme si mali pomáhať, čo najviac sa dá. Ja sa snažím nerobiť si plány, zistila som totiž, že keď mi plány nevychádzajú podľa predstáv, dokážem sa pre to dlho a veľmi trápiť. Snažím sa žiť pre rodinu zo dňa na deň a je to pre mňa oveľa príjemnejšie.