Vyšívala jej na malý uterák slniečko, aby v škôlke siahla po tom správnom. Ako to rýchlo zbehlo, hovorila si pritom Anna – mama copatej Sofie. Už pôjde do škôlky. Hoci sa niekedy zdá, že čas plynie rýchlo, neuvedomujeme si, že ten plynulý a pohodový tok vôbec nie je samozrejmosť.
Na tepláky už slniečko Sofiina mama vyšiť nestihla. Tridsaťsedemročnej Anne diagnostikovali karcinóm prsníka. Všetko sa v sekunde obrátilo naruby a stačili na to dve slová, pomenovanie diagnózy. Na rad prišli amputácia, chemoterapia, ožiare, strach… A k tomu pribudlo mnoho praktických problémov.
Kto bude s dcérkou počas liečby? Treba do práce, kde Annu čakajú, oznámiť, že nenastúpi? A čo peniaze? Kto bude voziť Sofiu do školy? Na jedného chorého človeka priveľa. Aj na manželskú dvojicu. Lenže hovorí sa, že človek znesie dvakrát toľko, ako si myslí. Prešli dva náročné roky. A potom sa pridružila lymfoidná leukémia.
Do domčeka Ligy proti rakovine chodieva Anna pre psychologickú pomoc a stretnutie s inými ženami v takejto situácii jej tiež pomáha.
Chemoterapie Anne už nezaberali, a tak prišla na rad biologická liečba aplikovaná trikrát týždenne. Nie je to samozrejmosť, schvaľovanie uhrádzania zdravotnou poisťovňou nejaký čas trvalo, ale dnes je to šanca. Anna ju znáša dobre. Chodieva pravidelne na infúzie, vlasy jej od tejto liečby nevypadali, slabá a malátna je však stále, ale výsledky hovoria o zlepšení. Akoby nestačilo, vyskočila jej počas liečby aj platnička. Život si ide svoje. Počas liečby rakoviny vás kľudne môže rozbolieť zub, môžete si vytknúť členok, ale môžete aj nájsť životnú lásku a vydať sa. Rakovina je beh na dlhé trate.
Kto v takých časoch dokáže byť na tej
trati vaša podpora?
Anna je manželovi vďačná, stojí pri nej celý
čas, to tiež nie je samozrejmosť. Sám sa kvôli pandémii ocitol nečakane doma
namiesto v zamestnaní a aj so Sofiou niekto doma predsa musí byť. Nikdy si
nepotrpeli na luxus, ale toto je už naozaj extrémna situácia. Našťastie
existujú organizácie, ktoré takýmto rodinám prinášajú úľavu. Do domčeka Ligy
proti rakovine chodieva Anna pre psychologickú pomoc a stretnutie
s inými ženami v takejto situácii jej tiež pomáha. Dobrý anjel
posiela rodine už tretí rok každý mesiac okolo 150 EUR. Ich príjem tak navýši
o 20%. Pomáha aj blízka rodina.
Sofii mamka chýba, keď je v nemocnici,
alebo leží vyčerpaná doma. A to malé dievčatko ani netuší, ako ona chýba
mame, spoločné prechádzky, naháňačky a výlety…
Ťažké skúšky v škole vedú k titulom. Anna si pred menom praje len jeden titul – slovo zdravá.
internistka, kardiologička prezidentka Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti SLS, predsedkyňa Pracovnej skupiny preventívnej kardiológie Slovenskej kardiologickej spoločnosti
Internet je plný hoaxov, ktoré sa týkajú aj liečby hypertenzie počas pandémie COVID-19. Aký je váš postoj k dezinformáciám a čo by ste odkázali konšpirátorom?
Internet dal „slobodu“ vyjadrovať sa skutočne k čomukoľvek. Sloboda je ale zároveň zodpovednosť. Nie všetci si to uvedomujú. Z pohľadu lekára vidím ako najnebezpečnejší stále sa rozrastajúci „medicínsky bulvár“. Tvorcami sú lekári s titulom MUDr., ale vyjadrujú sa do oblastí, v ktorých nie sú odborníkmi. Najmä lekári by si mali uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť pri zverejňovaní svojich názorov.
Sloboda prejavu pre lekára je veľký výdobytok aj profesná zodpovednosť. Musí sa riadiť lekárskou etikou a Hippokratovou prísahou. Žiaľ, takýmito zásadami sa spomenutí „bulvárni“ lekári neriadia. Ako odkaz konšpirátorom by som parafrázovala výrok jedného filozofa: „Smutné je, že ľudia hlúpi sú si takí sebaistí, a ľudia múdri takí plní pochybností…“
Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie.
Chodili pacienti s hypertenziou pravidelne na kontroly a pokračovali v liečbe aj počas COVID-19? Aké sú vaše skúsenosti ?
Za seba a ústav, v ktorom pracujem, môžem povedať, že na začiatku pandémie, keď boli významne obmedzené bežné ambulantné návštevy pacientov, došlo k zníženiu počtu ošetrení. Akútne stavy neboli odkladané. Po tomto kritickom období sa kompletne obnovili vyšetrenia aj hospitalizácie kardiologických pacientov vrátane hypertonikov.
Máte nejaké informácie ohľadom dát v rámci KV ochorení v súvislosti s COVID-19 na Slovensku či vo svete?
Epidémia COVID-19 je z pohľadu vplyvu na KV ochorenia veľmi krátko pôsobiaca. Preto sa nedá ešte zodpovedne vyhodnotiť jej vplyv na KV ochorenia v budúcnosti. Predpokladám, že sa po dlhšom a overenom sledovaní preukážu niektoré efekty tejto vírusovej infekcie na KV systém, najmä cez nepriaznivý efekt na respiračný systém a možný efekt tejto infekcie na cievnu stenu.
Mnoho pacientov sa bojí navštíviť lekára pre možnosť nákazy. Je to podľa vás riziko? Čo odporúčate v takomto prípade, resp. aký je váš názor na telemedicínu?
Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie. Telemedicína má svoje opodstatnenie, najmä tam, kde je žiaduce podporovať spoluprácu pacienta a lekára v dodržiavaní liečby a úprave životného štýlu a, samozrejme, v situáciách, kedy je potrebné pre epidemiologickú bezpečnosť obmedziť návštevy ambulancií. Žiadna telemedicína však nenahradí kontakt lekár – pacient.
Z vlastnej skúsenosti viem, že možnosť pacienta zavolať mi bola pre väčšinu z nich veľmi prospešná. Okrem odborného usmernenia, úpravy liečby som vedela poskytnúť aj určitú dávku pozitívneho sociálneho kontaktu. Priamym rozhovorom s pacientom som mohla odhadnúť aj základnú mieru jeho sociálnej frustrácie a izolovanosti, hoci nie som psychológ ani psychiater.
A na záver… Ako sa dá podľa vás riešiť prevencia kardiovaskulárnych ochorení aj počas mimoriadnej situácie, ktorej práve čelíme?
Je veľmi potrebné udržiavať kontakt s pacientmi. Osobné vypočutie pacienta, priame telefonické rady a reakcie lekára sú nenahraditeľné. Najmä chronickí pacienti bez pravidelného kontaktu so svojím lekárom/ sestričkou môžu začať viac zanedbávať disciplínu v liečbe a životospráve, môžu nadobudnúť pocity neistoty, alebo dokonca „improvizovať“ a nesprávne si upravovať liečbu bez podpory zdravotníka.
Za veľmi nebezpečné považujem obmedzovanie telesnej mobility pacientov – úplné zákazy vychádzania z domu, vychádzok, bezpečných sociálnych kontaktov – môžu viesť a často vedú k depresívnym stavom, pasivite až imobilite, k zvýrazneniu sociálnej izolácie aj samovraždám.
PACIENTSKÝ PRÍBEH: UVERIL HOAXOM, DOSTAL INFARKT
Pán Milan má 65 rokov a už dlhšie ho trápi vysoký krvný tlak. Vďaka liekom má svoje problémy pod kontrolou. Pred pár týždňami však prekonal infarkt, ktorý si zapríčinil viac-menej sám.
„Začalo to s príchodom korony. Nikto nevedel, čo máme od pandémie čakať. Zo dňa na deň sme zostali doma, odtrhnutí od sveta. Bolo to strašné,“ hovorí pán Milan, ktorý aj na nákup potravín využíval donáškovú službu. Silnela v ňom frustrácia a útočisko začal hľadať na internete. „Viete, internet bol miestom, kde som našiel nový impulz do života. Spolu s virtuálnymi známymi sme sa sťažovali, plakali a aj si radili. Aj v otázkach zdravia,“ hovorí a dodáva: „Ani neviem ako a ocitol som sa na fóre, kde tvrdili, že moje lieky na tlak sú v skutočnosti jed. Najprv som to bral s rezervou, ale potom som si prečítal všetky tie vedľajšie účinky a podľahol som.“
Pán Milan vysadil lieky a aj napriek okamžitému zhoršenému zdravotnému stavu, lekára nevyhľadal. „Aj by som sa poradil, ale zovšadiaľ som počul, že lekári neordinujú. Nevedel som, ako ďalej,“ hovorí. Situácia vyvrcholila tým, že mu manželka musela zavolať sanitku. Dostal infarkt. „Keby som mohol vrátiť čas, nenechám sa oblbnúť a zatelefonujem svojmu lekárovi. Už viem, že ukončiť liečbu bola chyba,“ skonštatoval pán Milan.
Jana má 47 rokov a jej problémy spustil „syndróm prázdneho hniezda“. „Bola som smutná. Deti boli celý môj život a zrazu po nich zostalo ticho. Muž ma nahovoril na spoločné aktivity. Začali sme cestovať, dokonca sme zašli do kina. Mňa však zožieral pocit nepotrebnosti,“ hovorí Jana, ktorá sa so svojimi pocitmi nezverila ani manželovi.
„Jedného dňa som sa zobudila a bolo mi ťažko. Ťažko na duši. Nevládala som sa postaviť z postele a priala som si, aby ma všetci nechali na pokoji. Nevidela som zmysel v ničom. Toto trvalo niekoľko týždňov.“ Manžel zavolal dcére. Tá pricestovala a vybavila pre mamu termín u psychiatra. Jana to však odmietla. „Psychiater? V žiadnom prípade. Viete, ako by sa na mňa pozerali susedia? My sme z malého mesta, tu sa nič neutají!“ Jej stav sa zhoršoval. Celé dni spala a k depresiám pribudli stavy úzkosti. Nakoniec sa predsa len nechala presvedčiť a navštívila psychiatra. „Takto spätne ľutujem, že som k lekárovi nešla skôr.
Ušetrila by som trápenie sebe aj rodine. Pán doktor mi naordinoval lieky a odporučil terapiu. Už sú to 4 mesiace, čo sa liečim a cítim sa opäť výborne. Pochopila som, že psychická choroba je choroba ako každá iná, len vás pri nej nebolí hrdlo, ale duša,“ uzatvára Jana.
