Skip to main content
Domovská stránka » Príprava na zrelý vek » MARIÁN ČEKOVSKÝ: NENECHÁM SA VYHODIŤ Z ROVNOVÁHY!
Príprava na zrelý vek

MARIÁN ČEKOVSKÝ: NENECHÁM SA VYHODIŤ Z ROVNOVÁHY!

Kde sa objaví, o dobrú náladu je postarané. Mariána Čekovského, alias Čekyho, netreba asi nikomu predstavovať. Je neodmysliteľnou súčasťou slovenského šoubiznisu ako známy hudobník, zabávač a moderátor. Čeky nám v rozhovore prezradil, ako sa stará o svoje zdravie, z čoho má rešpekt a čo by rád odkázal svojim fanúšikom.

Považujete sa za človeka v zrelom veku? Čo pre vás tento pojem znamená?

Stále sa cítim taký mladý, ale viem, že realita je iná, takže slovo zrelý by som ešte nepoužíval, i keď je pravda, že sa postupne pripravujem na dovŕšenie tohto veku.

Na čo kladiete najväčší dôraz v starostlivosti o zdravie a psychickú pohodu?

Najväčší doraz kladiem práve na tú psychickú pohodu, pretože tá nám zaručí, podľa mňa, aj dobré zdravie. Snažím sa nenechať sa vytočiť alebo vyviesť z miery, to je pre mňa tá dôležitá mantra. Pretože práve tak nachádzam svoj pokoj.

Začal som dodržiavať takzvaný metabolic balance, čo znamená, že s rozumne stravujem trikrát denne, a tak sa udržiavam v kondícii.

Zmenili sa nejak vaše stravovacie návyky, alebo ste sa sám rozhodol pre určitý režim, aby ste sa udržali v kondícii?

Áno, zmenili. Začal som dodržiavať takzvaný metabolic balance, čo znamená, že s rozumne stravujem trikrát denne, a tak sa udržiavam v kondícii. Okrem toho sa snažím pravidelne cvičiť, v štúdiu mám dokonca hrazdu a vždy, keď mám chvíľku času, sa na nej zdvíham a trénujem tak s vlastnou váhou.

Ste známy aj ako spevák a zabávač. Máte ešte niekedy stres pred kamerou?

Čo sa týka hudby, tá je pre mňa úplne prirodzená, aj keď niekoho počúvam rozprávať, znie mi to, akoby hrala pieseň, takže tam stres necítim. Je však pravda, že mám obrovský rešpekt pred filmovou kamerou, pretože cítim zodpovednosť a nechcem to pokaziť ani ostatným kolegom, ktorí sú tam so mnou.

Čo by ste odkázali svojim fanúšikom ohľadom zdravia?

Asi, že je lepšie byť zdravý ako chorý (smiech). Každopádne by som im odkázal, aby sa vyhýbali tomu, že na sebe doslova vyhľadávajú nejaké choroby a správajú sa ako hypochondri. Ja to totiž beriem tak, že aj choroba je súčasť života a aj dané ochorenie chce iba „prežiť“, ale verím, že keď bude naša životná sila väčšia, dokážeme poraziť akékoľvek ochorenie.

Uvedomujem si, že choroby život neskutočne komplikujú, veď aj obyčajná nádcha dokáže poriadne znepríjemniť deň, no myslím si, že človek sa môže nastaviť pozitívne, veriť v svoje zdravie, a potom zvíťazí nad každým ochorením.


Prečítajte si tiež: OSTEOPORÓZA: REDNUTIE KOSTÍ

Next article
Domovská stránka » Príprava na zrelý vek » MARIÁN ČEKOVSKÝ: NENECHÁM SA VYHODIŤ Z ROVNOVÁHY!
Príprava na zrelý vek

PSYCHICKÁ CHOROBA JE CHOROBA AKO KAŽDÁ INÁ

MUDr. Mária Králová, CSc.,

MUDR. MÁRIA KRÁLOVÁ, CSC.

Psychiatrická klinika LF UK a UN v Bratislave

Aké sú najčastejšie duševné ochorenia na Slovensku?

Psychické poruchy patria medzi najčastejšie poruchy zdravia. Približne každý siedmy obyvateľ Európskej únie zažije v priebehu života nejakú formu psychickej poruchy. Práve úzkostné poruchy, ktorých celoživotná prevalencia v Európe dosahuje až 30 % populácie, sú pravdepodobne najčastejšími duševnými poruchami aj na Slovensku. Úzkosť alebo úzkostné poruchy by sme mohli nazvať „ochorením 21. storočia“.

Keďže sme spoločenské bytosti, pre duševné zdravie je zvlášť významné aj udržiavanie podporných sociálnych kontaktov.

Ako sa prejavuje úzkosť u pacientov, ktorí ňou trpia?

Na rozdiel od strachu, úzkosť sa orientuje na budúcnosť, poukazuje na očakávanú hrozbu, smeruje k príprave na budúce nebezpečenstvo vo forme zvýšenej ostražitosti a vyhýbavého správania. Úzkosť je za normálnych okolností prirodzená a pomáha jedincovi vyvarovať sa ohrozeniam. Patologicky zvýšená úzkosť však organizmu škodí.

Prejavuje sa nielen v psychickej rovine, ale spomedzi všetkých emócií má zrejme najviac telesných prejavov (napr. zrýchlený pulz, búšenie srdca, pocity nedostatku vzduchu, potenie, tras a ďalšie). Človek s úzkostnou poruchou sa len ťažko vie uvoľniť, zle spáva, nevie sa dobre sústrediť, je vyčerpaný, nezvláda záťažové situácie.

Aký je dopad neliečenia týchto príznakov na životy pacientov?

Výskumy potvrdzujú, že napriek vysokej frekvencii úzkostných porúch, na Slovensku väčšina pacientov s úzkosťou nikdy nevyhľadá odbornú pomoc. Dôvodom je najmä obava zo stigmatizácie, ale aj nízke celospoločenské povedomie o duševných poruchách.

Dopad neliečenia úzkostnej poruchy na život pacienta je závažný – chronicky prebiehajúca úzkosť s kolísavou intenzitou postupne vedie k rozvoju komorbidity s inými psychickými poruchami (najmä závislosťami od tlmivých látok, ktoré vyvstanú z úvodnej „samoliečby“ úzkosti, a s depresiou), ale aj s telesnými ochoreniami. Toto všetko vyúsťuje do poruchy každodenného fungovania jedinca v jeho bežnom pracovnom a spoločenskom živote. Pri neliečenej úzkostnej poruche je aj vyššie riziko predčasného úmrtia vrátane samovrážd.


Čo robiť, ak na sebe spozorujem spomenuté príznaky? A ako dokáže pomôcť v tejto situácii odborník?

Na Slovensku je prístup k psychiatrovi bezbariérový, nie je potrebné odporúčanie od všeobecného lekára. Ak človek na sebe spozoruje prejavy úzkostnej poruchy, môže navštíviť odborníka, ktorý stanoví konkrétnu diagnózu a zaháji – v spolupráci a so súhlasom pacienta – adekvátnu liečbu. Významné miesto v liečbe úzkostných porúch má psychoterapia.

Čo môžu urobiť ľudia pre udržanie psychickej kondície a zdravia, napriek výzvam, ktoré život prináša?

Veľmi dôležité je nastaviť si každodenný režim tak, aby sa v ňom pravidelne striedala práca a povinnosti s aktívnym oddychom a relaxom. Druh činnosti, pri ktorej relaxujeme, je, samozrejme, individuálny, podľa preferencií jedinca. Aj pre udržanie psychickej kondície platia všeobecné pravidlá, ako je zdravý životný štýl v oblasti stravovania, dostatok telesného pohybu, vyhýbanie sa návykovým látkam a ďalšie. Keďže sme spoločenské bytosti, pre duševné zdravie je zvlášť významné aj udržiavanie podporných sociálnych kontaktov.

PACIENTSKÝ PRÍBEH: STRACH Z LEKÁRA JU DOHNAL K ÚZKOSTIAM

Jana má 47 rokov a jej problémy spustil „syndróm prázdneho hniezda“. „Bola som smutná. Deti boli celý môj život a zrazu po nich zostalo ticho. Muž ma nahovoril na spoločné aktivity. Začali sme cestovať, dokonca sme zašli do kina. Mňa však zožieral pocit nepotrebnosti,“ hovorí Jana, ktorá sa so svojimi pocitmi nezverila ani manželovi.

„Jedného dňa som sa zobudila a bolo mi ťažko. Ťažko na duši. Nevládala som sa postaviť z postele a priala som si, aby ma všetci nechali na pokoji. Nevidela som zmysel v ničom. Toto trvalo niekoľko týždňov.“

Manžel zavolal dcére. Tá pricestovala a vybavila pre mamu termín u psychiatra. Jana to však odmietla. „Psychiater? V žiadnom prípade. Viete, ako by sa na mňa pozerali susedia? My sme z malého mesta, tu sa nič neutají!“ Jej stav sa zhoršoval. Celé dni spala a k depresiám pribudli stavy úzkosti. Nakoniec sa predsa len nechala presvedčiť a navštívila psychiatra.

„Takto spätne ľutujem, že som k lekárovi nešla skôr. Ušetrila by som trápenie sebe aj rodine. Pán doktor mi naordinoval lieky a odporučil terapiu. Už sú to 4 mesiace, čo sa liečim a cítim sa opäť výborne. Pochopila som, že psychická choroba je choroba ako každá iná, len vás pri nej nebolí hrdlo, ale duša,“ uzatvára Jana.


Prečítajte si tiež: ADHERENCIA V ONKOLÓGII

Next article