Sobota ráno. Máme športový deň v duchu hesla Spojme Nádej s Radosťou. Vystúpim z auta a zočím Majku. Prišla s tromi zo štyroch svojich detí, skáču okolo nej. Kráča opatrne, napomína ich s láskou. Ešte nedávno sa ledva hýbala a nebola schopná vstať z postele, ani keď deti boli hladné.
MUDr. DAGMAR BREZNOŠČÁKOVÁ, PhD.
predseda Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS
krajský odborník MZ SR pre psychiatriu
člen CPT Rady Európy za SR
expert MZ SR pre mental health pre Európsku komisiu
výkonný riaditeľ ODOS, o. z.
psychiater, psychoterapeut, znalec
Pre tých, ktorí netrpia bipolárnou afektívnou poruchou, je ťažké si to vôbec predstaviť. Ale pre Majkinu sestru, ktorá o chvíľu s deťmi došla za ňou, pozorujúc, ako všetci súťažia, pomáhajú si, smejú sa, to bolo v čase depresívnej fázy jej sestry obdobie strachu, bezmocnosti aj hnevu, na ktoré snáď už zabudla a Majka viac nechce zažiť.
Ťažké týždne zvládli aj preto, lebo stáli pri sebe. Ako Ľubo, ktorý žije sám, ale v staršom kamarátovi v psychiatrickom stacionári našiel človeka, ktorému sa zdôveril aj vtedy, keď mal nás pocit, že mu chce každý ublížiť. Prostredníctvom neho včas kontaktoval psychiatra a teraz spolu na jedných veľkých šľapajach musia prejsť prekážkovú dráhu.
Vo vzduchu visí „tmeliaci duch“, pocit spolupatričnosti, pocit, že si na správnom mieste. Prichádzajú Ľubkini rodičia a Milanovi starí rodičia, zadýchaní, ale zvedaví, čo sa bude diať. O chvíľu vnímam aj ich úsmevy. Sme radi, že ťaháme za jeden koniec povrazu, že po súťažiach si každá dvojica vytiahne písmeno a z tých písmen vytvoríme slovo PRIATELIA. Banálne? Možno, ale pre tých, ktorí majú dcéru či syna schopných konečne nastúpiť do práce a začali sa stretávať s priateľmi, začali si veriť, lebo prešli obdobím depresívnej alebo úzkostnej poruchy, to je zázrak. Vedia, že je to ešte krehké, ale vnímajú nádej a radosť, ktoré sa ponúkajú, a cítiť, že to chcú využiť naplno.
A nakoniec Gabika, ktorá na to nevyzerá, ale trpí kognitívnou poruchou a teraz spokojne oddychuje medzi disciplínami tešiac sa, že zvládla to, čo už dlho nie – zapojiť sa do hry, zapamätať si inštrukcie aj to realizovať. To, čo trénovala v stacionári, sa jej teraz zišlo. Nakoniec si všetci vychutnávame dobrý guláš.
Áno, naši ľudia so skúsenosťou, ich príbuzní, priatelia, dôverné osoby, psychologičky aj peer konzultant. Všetci spolu, preto, lebo chceme a veríme, že má zmysel podporiť sa, zdieľať, byť spolu, nielen pri sebe. Pomaly sa lúčime a myslím na to, že každý sa „navzájom potrebuje“, chce dostať nádej aj radosť zo zdieľania. Doprajme si to vždy, keď sa len trochu dá, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá.
