AKO VZNIKÁ DIABETES A KTO JE NAJOHROZENEJŠIA SKUPINA OBYVATEĽSTVA?

Cukrovka, ktorá sa stala epidémiou, sa nazýva cukrovka 2. typu (diabetes mellitus 2. typ, DM2). Prečo až 2. typ, keď sa vyskytuje najčastejšie a je základným postupom pri preventívnych vyšetreniach?

doc. MUDr. Katarína Rašlová, CSc.

Odpoveď je celkom logická: Existuje aj cukrovka 1. typu, ktorú poznali lekári niekoľko tisícročí a bola ochorením, ktoré postihovalo najmä deti a mladých ľudí. Títo na ňu zomierali veľmi krátko po tom, ako sa u nich začala prejavovať. Nebola iná možnosť liečby ako hladovanie a postinutý člověk buď zomrel na vyčerpanie z hladu, alebo na rozvrat vnútorného prostredia. Cukrovka 1. typu sa stala predmetom intenzívneho výskumu už v 19. storočí. Výsledky tohoto výskumu vyvrcholili v roku 1921 objavom inzulínu a ľudia, ktorí trpeli cukrovkou 1. typu, dostali možnosť záchrany života. Dnes vieme, že cukrovka 1. typu vzniká v dôsledku toho, že bunky v pankrease, ktoré tvoria inzulín, prestanú pracovať, lebo vlastné telo ich začne považovať za cudzie a v priebehu krátkeho času ich „zničí“. Do dnešného dňa je preto stále jedinou liečbou inzulín. Cukrovka 1. typu je autoimúnne ochorenie a jej výskyt je mnohonásobne nižšíší, ako je výskyt cukrovky 2. typu.

Aký je rozdiel medzi cukrovkou 1. a 2. typu?

Cukrovka 2. typu vzniká postupne, pomaly a na rozdiel od pacientov s cukrovkou 1. typu väčšina ľudí, ktorí majú cukrovku 2. typu, trpí nadváhou a obezitou. Čo je teda jej príčinou? Na pochopenie odpovede na túto otázku treba začať od začiatku. Na to, aby sme mohli žiť, potrebujeme zdroj energie. Do buniek ľudského tela sa energia dostáva z krvi. V krvi majú všetky živočíchy krvný cukor, ktorý sa nazýva glukóza a táto relatívne jednoduchá látka predstavuje okamžitý zdroj energie pre všetky bunky. K tomu, aby sa glukóza do buniek dostala, potrebuje inzulín a receptor, na ktorý sa inzulín naviaže. Bez týchto dvoch „hráčov“ pretrváva v krvi a bunky „hladujú“.

Medzi cukrovkou 1. a 2. typu je rozdiel v tom, že u cukrovky 2. typu je základnou príčinou to, že receptory, ktoré umožňujú, aby glukóza do bunky vstúpila, sú nedostatočne citlivé. Aby to fungovalo, musí pankreas tvoriť stále viac a viac inzulínu. Až sa jedného dňa bunky tvoriace inzulín unavia, vyčerpajú a nestačia ho tvoriť dostatočne. Vtedy ostáva glukóza v krvi a podľa známeho príslovia „všetkého veľa škodí“, škodí aj vysoká hladina glukózy v krvi.

Prečo je výskyt cukrovky 2. typu častejší?

Základná odpoveď na túto otázku spočíva v tom, že veľmi narastá počet ľudí, ktorí majú nadváhu a obezitu (tučnotu). Príčina je jasná – strava, ktorá má nesprávne zloženie a obsahuje oveľa viac energie ako človek potrebuje. Dalo by sa to kompenzovať pohybom, avšak zväčša je to tak, že osoba, ktorá sa nedzravo a veľa stravuje, sa aj veľmi málo pohybuje. Tento stav veľmi zvyšuje rezistenciu buniek na účinok inzulínu a glukóza do nich nevstupuje, alebo vstupuje nedostatočne a vzniká cukrovku.

Bunky svalov potrebujú oveľa viac energie pri fyzickej aktivite ako v kľude. Preto človek, ktorý denne hodinu dostatočne rýchlo chodí, dokáže znížiť hladinu glukózy v krvi aj vtedy, keď jeho pankreas tvorí menej inzulínu, teda má cukrovku.

Čo je najdôležitejšie pri liečbe cukrovky?

Cukrovka začne „bolieť“, až keď vzniknú vyššie spomínané komplikácie, ktorým sa dá však predísť. Prevenciou týchto život ohrozujúcich komplikácií je včasná liečba, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je zmena životného štýlu a pravidelné užívanie liekov, ktoré odporučí diabetológ.

KTORÉ SÚ HLAVNÉ RIZIKOVÉ FAKTORY PRE VZNIK CUKROVKY 2. TYPU A AKO IM MÔŽEME PREDCHÁDZAŤ?

Nadváha, obezita a nedostatok pohybu. Prevenciou cukrovky je zdravá strava, ktorá obsahuje málo živočíšných tukov a sladkostí a denne aspoň 1 hodinu fyzickej aktivity.

DIABETIKOV POSTIHUJE RAD PRIDRUŽENÝCH CHORÔB. KTORÉ PATRIA MEDZI NAJČASTEJŠIE A PREČO?

Diabetes je najčastejšou príčinou úmrtí na srdcový a mozgový infarkt. Amputácie dolných končatín majú tiež najčastejšie pacienti s cukrovkou. Cukrovka je tiež najčastejšou príčinou slepoty. Príčina všetkých ochorení vzniká z dlhodobo zvýšenej hladiny glukózy v krvi, ktorá poškodzuje, cievy a nervové zakončenia.

AKÉ SÚ NAJNOVŠIE LIEČEBNÉ METÓDY CUKROVKY A AKÝ JE ICH ÚČINOK NA DLHODOBÚ KONTROLU HLADINY CUKRU V KRVI?

Prvoradá je zdravá strava, redukcia telesnej hmotnosti a pohyb. Okrem lieku, ktorý sa volá metformín, máme dnes nové revolučné možnosti liečby cukrovky. Sú to lieky, ktoré súčasne znižujú hladinu glukózy, chránia srdce, obličky a umožňujú diabetikovi ľahšie schudnúť.

Ivke Karelovej, zástupkyni v Špeciálnej materskej škole v Liptovskom Jáne, ktorá je zároveň triedna učiteľka detičiek s ťažkým zdravotným znevýhodnením, reumatoidná artritída v dvadsiatke zmenila život. Musela sa zmieriť s tým, že bude žiť s mnohými obmedzeniami. Snaží sa však žiť plnohodnotne a motivovať k pozitívnemu mysleniu ostatných reumatikov.

Ivka Karelová

zástupkyňa v špeciálnej materskej škole a triedna učiteľka detí s ťažkým zdravotným postihnutím v špeciálnej základnej škole v Liptovskom Jáne

Robí to prostredníctvom športu aj sociálnych sietí. Riadi sa heslom: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Už ako tínedžerka bola presvedčená, že jej životným poslaním je pomáhať ostatným.

Deti so zdravotným znevýhodnením ma naučili tešiť sa z maličkostí.

Čo ťa nesmerovalo k tvojej profesii?

Po základnej škole som nastúpila na strednú zdravotnícku školu. Pôvodne som chcela pokračovať v zdravotníckom povolaní a byť záchranárkou. V poslednom ročníku sme však mali prax v centre pre detičky so zdravotným znevýhodnením a vtedy som pochopila, kam budú smerovať moje ďalšie kroky. Vďaka mojej svokre, ktorá je tiež špeciálny pedagóg, som mala možnosť čoraz viac sa stretávať s týmito deťmi a bola to láska na prvý pohľad. Práve deti so zdravotným znevýhodnením ma naučili tešiť sa z maličkostí. Pri mnohých našich programoch a aktivitách sa mi kotúľajú slzy po lícach, pretože všetko tak neskutočne krásne prežívajú.

Tvoj život poznačilo reumatické ochorenie. Kedy a ako sa začalo a čo si vtedy prežívala?

Reumatoidnú artritídu (RA) mi diagnostikovali pred jedenástimi rokmi, tesne po nástupe na vysokú školu. Prejavila sa opuchom ukazováka na ľavej ruke a dlhotrvajúcou stuhnutosťou a bolesťou celého tela, pripomínajúcou svalovú horúčku. Pamätám sa na neprestávajúce bolesti a doslova pocit zúfalstva, keď by som najradšej ušla z vlastného tela.

Aká bola tvoja cesta od prvých príznakov po diagnostiku a liečbu?

Včasná diagnostika a správne nastavená liečba sú na začiatku ochorenia kľúčové. Žiaľ, ja som v tomto prípade mala „šťastie“ na lekára, ktorý na začiatku síce správne určil diagnózu, ale zľahčujúcim prístupom ma takmer dostal na vozík. Trvalo to celý rok, už som sama nedokázala ani chodiť. V poslednej možnej chvíli sa ma vďaka mojej svokre ujala iná lekárka, ktorá ma postavila na nohy.

Ako si prijala skutočnosť, že máš chronickú chorobu, teda, s ktorou asi budeš musieť žiť navždy?

Keďže som mala dvadsať rokov a život pred sebou, spočiatku som to niesla veľmi zle. Trvalo mi dlhých sedem rokov, kým som ochorenie pochopila a prestala sa ľutovať. Keď som chorobu prijala ako moju súčasť, hľadala a našla spôsoby, ako si pomôcť a čo funguje, postupne sa to zlepšovalo. Dnes môžem povedať, že žijem v rámci možností plnohodnotne, posilňujem a stále hľadám nové spôsoby, ako si pomôcť.

Autorka rozhovoru: Jana Dobšovičová Černáková