Skip to main content
Domovská stránka » Zdravie rodiny » AUTIZMUS A NESPAVOSŤ
Zdravie rodiny

AUTIZMUS A NESPAVOSŤ

Zdroj: Adobe Stock

Deti s poruchou autistického spektra mávajú problémy so spánkom častejšie. Tie môžu viesť k zmenám správania a nepriaznivo vplývajú na celú rodinu. Podrobne nám o tom porozprávala detská psychiatrička MUDr. Veronika Marcinčáková Husárová, PhD.

MUDr. Veronika Marcinčáková Husárová, PhD.

detská psychiatrička

Je spoluzakladateľkou Kliniky duševného zdravia Calma v Bratislave. Okrem klinickej praxe pôsobila ako výskumníčka v oblasti neurovývinových porúch, najmä ADHD a autizmu.

Výskyt minimálne jednej spánkovej poruchy u detí a adolescentov s poruchami autistického spektra je 13 %, čo je niekoľkonásobne viac ako v bežnej populácii, kde je to asi 3,7 %. Odlišnosti zahŕňajú nielen celkovo kratší čas spánku, ale aj dlhšie zaspávanie, nižšiu efektivitu spánku, kratšiu REM fázu a vyšší výskyt tzv. parasomnií, napríklad abnormálnych pohybov pred spánkom, rozprávanie zo spánku, námesačnosť, nočné mory, nočné desy alebo spánkové paralýzy. Deti s PAS majú aj vyššiu rezistenciu voči uloženiu sa do postele, úzkosť zo spánku, nočné budenie sa a dennú ospalosť.

Poruchy spánku u detí s autizmom môžu viesť k zhoršenému správaniu, vysokej emocionálnej dráždivosti, väčším ťažkostiam v sociálnych kontaktoch a komunikácii a zvýraznenému stereotypnému správaniu. Kratšia dĺžka REM fázy môže mať súvislosť s oslabením kognitívnych a rozhodovacích funkcií u detí s PAS.

Zdroj: Adobe Stock

Narušený spánok u dieťaťa má väčšinou nepríjemný vplyv na vzťahy v rodine a celkovú kvalitu života nielen dieťaťa s PAS, ale aj jeho rodičov, prípadne súrodencov. Vedie k zvýšenému stresu a únave rodičov, ktorí potom ťažšie kontrolujú vlastné emócie. Tie môžu nechcene ventilovať vo vzťahu k deťom s ďalšími dôsledkami v ich správaní.

Odborná pomoc sa odporúča, ak porucha spánku trvá viac ako tri mesiace, výrazne narúša kvalitu života a celkový mentálny alebo emocionálny život dieťaťa a rodiny.

Asi 40 % detí s vývinovými poruchami alebo podozrením na vyvinovú poruchu uvedie aj nejaké ťažkosti so spánkom, napríklad nespavosť, teda problémy so zaspávaním, budenie sa v noci alebo skoro ráno alebo často aj spomínané parasomnie.

Zamerajte sa na to, čo robí vášmu dieťaťu dobre, pri čom dobre zaspí, čo mu pomáha, kým si ľahne do postele. Ak je nemožné vyhovieť jeho predstavám, skúste nájsť kompromis, ktorý mu pomôže. Ak porucha spánku u vášho dieťaťa trvá dlhšie a máte pocit, že už ste vyskúšali viaceré možnosti, ktoré nefungujú, poraďte sa s odborníkom. Výborné je, keď na prvú konzultáciu k odborníkovi prinesiete spánkový denník, ktorý ste viedli aspoň dva týždne. V spánkovom denníku sa zaznamenávajú viaceré parametre týkajúce sa spánku, vrátane času zaspávania, počtu zobudení sa za noc, času vstávania, času, ktorý uplynie od ľahnutia si do postele po zaspatie, denná únava, parasomnie a iné.

Zdroj: Adobe Stock

Najprv sa odporúčajú tzv. behaviorálne intervencie a v druhej línii farmakologická liečba. Behaviorálne intervencie sa týkajú najmä zmien v režime spánku. Najdôležitejšie je najskôr odpozorovať, čo dieťaťu pomáha, a potom začať opatrenia aplikovať. Zmeny môžu byť rôzne, napríklad použitie iného typu nočného svetielka alebo úplne zatemnenie miestnosti. Pozitívne môže spánok ovplyvniť aj odstránenie elektronických zariadení z izby dieťaťa a skrátenie času stráveného pred obrazovkou minimálne dve hodiny pred spánkom.

Spánok ovplyvňujú aj potraviny a nápoje prijaté pred spánkom a celková fyzická únava dieťaťa. Pri neurovývinových poruchách nie vždy platí, že čím je dieťa unavenejšie, tým lepšie spí. Niekedy sa stáva, že vysoká únava paradoxne zvýrazňuje hyperaktivitu alebo vedie k nočným desom. Z farmakologickej liečby sa najväčší objem dôkazov sústredí na melatonín, spánkový hormón, vo forme s predĺženým uvoľňovaním, ktorý môže vášmu dieťaťu predpísať detský psychiater, detský neurológ alebo pediater.

Next article
Domovská stránka » Zdravie rodiny » AUTIZMUS A NESPAVOSŤ
ADVERTORIAL

SEDEM ROKOV MI TRVALO, KÝM SOM SA PRESTALA ĽUTOVAŤ

Ivke Karelovej, zástupkyni v Špeciálnej materskej škole v Liptovskom Jáne, ktorá je zároveň triedna učiteľka detičiek s ťažkým zdravotným znevýhodnením, reumatoidná artritída v dvadsiatke zmenila život. Musela sa zmieriť s tým, že bude žiť s mnohými obmedzeniami. Snaží sa však žiť plnohodnotne a motivovať k pozitívnemu mysleniu ostatných reumatikov.

Ivka Karelová

zástupkyňa v špeciálnej materskej škole a triedna učiteľka detí s ťažkým zdravotným postihnutím v špeciálnej základnej škole v Liptovskom Jáne

Robí to prostredníctvom športu aj sociálnych sietí. Riadi sa heslom: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Už ako tínedžerka bola presvedčená, že jej životným poslaním je pomáhať ostatným.

Deti so zdravotným znevýhodnením ma naučili tešiť sa z maličkostí.

Po základnej škole som nastúpila na strednú zdravotnícku školu. Pôvodne som chcela pokračovať v zdravotníckom povolaní a byť záchranárkou. V poslednom ročníku sme však mali prax v centre pre detičky so zdravotným znevýhodnením a vtedy som pochopila, kam budú smerovať moje ďalšie kroky. Vďaka mojej svokre, ktorá je tiež špeciálny pedagóg, som mala možnosť čoraz viac sa stretávať s týmito deťmi a bola to láska na prvý pohľad. Práve deti so zdravotným znevýhodnením ma naučili tešiť sa z maličkostí. Pri mnohých našich programoch a aktivitách sa mi kotúľajú slzy po lícach, pretože všetko tak neskutočne krásne prežívajú.

Reumatoidnú artritídu (RA) mi diagnostikovali pred jedenástimi rokmi, tesne po nástupe na vysokú školu. Prejavila sa opuchom ukazováka na ľavej ruke a dlhotrvajúcou stuhnutosťou a bolesťou celého tela, pripomínajúcou svalovú horúčku. Pamätám sa na neprestávajúce bolesti a doslova pocit zúfalstva, keď by som najradšej ušla z vlastného tela.

Zdroj: archív Ivka Karelová

Včasná diagnostika a správne nastavená liečba sú na začiatku ochorenia kľúčové. Žiaľ, ja som v tomto prípade mala „šťastie“ na lekára, ktorý na začiatku síce správne určil diagnózu, ale zľahčujúcim prístupom ma takmer dostal na vozík. Trvalo to celý rok, už som sama nedokázala ani chodiť. V poslednej možnej chvíli sa ma vďaka mojej svokre ujala iná lekárka, ktorá ma postavila na nohy.

Keďže som mala dvadsať rokov a život pred sebou, spočiatku som to niesla veľmi zle. Trvalo mi dlhých sedem rokov, kým som ochorenie pochopila a prestala sa ľutovať. Keď som chorobu prijala ako moju súčasť, hľadala a našla spôsoby, ako si pomôcť a čo funguje, postupne sa to zlepšovalo. Dnes môžem povedať, že žijem v rámci možností plnohodnotne, posilňujem a stále hľadám nové spôsoby, ako si pomôcť.


Autorka rozhovoru: Jana Dobšovičová Černáková

Next article